KOMU PATRILI TATRY?

KOMU PATRILI TATRY? OD KRÁĽOVSKÝCH DAROV AŽ PO PREDAJ ŠTÁTNYCH POZEMKOV

Príbeh o tom, ako sa kráľovské lesy dostali do rúk šľachty, ako ich odkúpil uhorský štát a prečo ich následne ponúkal súkromným investorom.

Keď sa dnes hovorí o vlastníctve pozemkov vo Vysokých Tatrách, mnohí si predstavia súčasných vlastníkov hotelov, víl a apartmánových domov. História vlastníctva tatranskej pôdy je však oveľa staršia. Siaha až do stredoveku, keď o rozsiahlych územiach rozhodovali uhorskí panovníci.

Rok 1209: Kráľ daroval časť Tatier šľachte

Na začiatku 13. storočia patrili rozsiahle územia pod Tatrami do majetkovej sféry uhorského panovníka.

V roku 1209 kráľ Ondrej II. daroval územie na východnom predhorí Vysokých Tatier spišskému prepoštovi Adolfovi a jeho sestre, manželke grófa Rutkera.

Kráľovská donácia sa týkala aj lesov a horských území v oblasti dnešného Lomnického štítu a Skalnatej doliny.

Majetok neskôr prešiel na potomkov Rutkera a následne na významný spišský šľachtický rod Berzeviczyovcov.

Tak sa začala niekoľkostoročná história súkromného vlastníctva rozsiahlych tatranských lesov.

Berzeviczyovci – rod, ktorému patrili rozsiahle územia pod Lomnickým štítom

Rod Berzeviczyovcov patril medzi významných pozemkových vlastníkov na Spiši.

Jeho majetky zahŕňali lesy, pasienky, horské doliny a územia, na ktorých neskôr vznikali tatranské osady.

V priebehu storočí sa veľkostatok postupne rozdeľoval medzi dedičov.

Niektoré pozemky sa predávali, iné vymieňali a ďalšie prechádzali na nových vlastníkov prostredníctvom dedičstva.

Po zrušení poddanstva v roku 1848 získali vlastnícke práva k časti niekdajších spoločných majetkov aj bývalí urbárnici z Veľkej Lomnice.

Tatry teda nikdy nepredstavovali jediný súvislý súkromný majetok. Ich vlastnícka história bola rozdelená medzi rôzne šľachtické rody, obce, urbárske spoločenstvá a neskôr aj štát.

Kto vlastnil územie Tatranskej Lomnice tesne pred rokom 1892?

V druhej polovici 19. storočia sa medzi významných vlastníkov pozemkov v oblasti budúcej Tatranskej Lomnice zaradili najmä:

  • Andor (Ondrej) Spóner z Veľkej Lomnice, ktorý vlastnil rozsiahlu časť niekdajšieho lomnického panstva.

  • Gustáv Szelényi z Kežmarku, ktorý získal časť bývalých majetkov Berzeviczyovcov.

  • Veľkolomnickí urbárnici a obec, ktorým patrili ďalšie lesné a obecné pozemky.

Práve Spóner a Szelényi sa stali významnými predávajúcimi pri štátnom výkupe pozemkov v roku 1892.

Rok 1892: Uhorský štát vstupuje do Tatier

Vtedajší uhorský minister pôdohospodárstva gróf András Bethlen presadzoval aktívnejšiu úlohu štátu pri ochrane a hospodárskom využívaní tatranských lesov.

Uhorský lesný erár odkúpil od súkromných vlastníkov približne 408 hektárov pozemkov za 110 000 forintov.

Výkup zahŕňal lesné územia a plochy poškodené predchádzajúcou ťažbou dreva.

Štát sledoval dva základné ciele:

  1. Obnoviť lesné hospodárstvo a zlepšiť stav poškodených lesov.

  2. Založiť modernú klimatickú kúpeľnú osadu pod Lomnickým štítom.

Tak vznikol projekt Tatranskej Lomnice, ktorý spájal ochranu prírody, zdravotníctvo, cestovný ruch a hospodársky rozvoj.

Prečo štát pozemky opäť predával?

Práve táto otázka je na celej histórii mimoriadne zaujímavá.

Uhorský štát nevykúpil pozemky iba preto, aby ich všetky natrvalo vlastnil a sám zastaval.

Rozhodol sa vytvoriť podmienky na rozvoj novej osady aj za účasti súkromného kapitálu.

Územie určené na výstavbu bolo rozparcelované na stavebné pozemky.

Historické zdroje uvádzajú odlišné počty plánovaných parciel – 69 alebo 96. Presný rozsah jednotlivých etáp parcelácie si preto vyžaduje porovnanie dobových plánov.

Parcely štát následne predával alebo prenajímal súkromným záujemcom.

Vznikol tak model, v ktorom štát pripravoval územie a zabezpečoval jeho základný rozvoj, zatiaľ čo súkromní investori budovali hotely, penzióny a vily.

Nie všetky pozemky teda prešli do súkromného vlastníctva. Časť zostávala v štátnej správe alebo bola poskytovaná formou nájmu.

Predaj neznamenal úplnú voľnosť

Dobové podmienky neboli založené iba na jednoduchom prevode pozemkov.

Štát mal záujem na tom, aby vznikala funkčná kúpeľná osada, nie neorganizovaná zástavba.

Súkromní stavebníci museli rešpektovať pravidlá výstavby a zmluvné podmienky.

Pri niektorých parcelách existovali aj časové záväzky na uskutočnenie stavby.

Zaujímavé je, že v roku 1908 štát sprísnil nájomné podmienky, čo prispelo k spomaleniu ďalšej súkromnej výstavby.

To potvrdzuje, že uhorský štát si aj po založení osady zachovával významný vplyv na jej rozvoj.

Od štátnej horárne k reprezentatívnym hotelom

Jednou z prvých štátnych stavieb v novej osade bola horáreň.

Už v roku 1893 vznikol Hotel Lomnica, ktorého výstavbu financovala Spišská úverová banka v Levoči.

Hotel navrhol významný spišský architekt Gedeon Majunke.

Postupne pribúdali ďalšie vily, kúpeľné zariadenia a hotely.

Vznikala osada, ktorá mala svoj urbanistický poriadok, verejné priestory a jasne definovanú funkciu.

Tatranská Lomnica sa mala stať miestom, kde sa spájalo zdravie, oddych, príroda a kvalitná architektúra.

Čo nám hovorí história vlastníctva Tatier?

Pred viac ako 130 rokmi štát pristupoval k rozvoju Tatranskej Lomnice ako k dlhodobému projektu.

Najskôr získal pozemky, potom pripravil koncepciu ich využitia a následne umožnil vstup súkromného kapitálu.

Zároveň sa usiloval zachovať vplyv na charakter a funkciu novej osady.

Z dnešného pohľadu je zaujímavé porovnať tento historický model so súčasným nakladaním s verejnými pozemkami.

Je predaj verejného pozemku sám osebe rozvojom mesta? Alebo je skutočným rozvojom až to, čo na ňom vznikne a aký úžitok to prinesie obyvateľom a návštevníkom?

História Tatranskej Lomnice ukazuje, že súkromné vlastníctvo a verejný záujem sa nemusia vylučovať.

Rozhodujúce sú podmienky, za ktorých sa pozemky poskytujú, kvalita pripravovaných projektov a dlhodobý prínos pre celé územie.

Práve tieto otázky zostávajú aktuálne aj dnes.

Tatranské listy – História našich Tatier

Redakčné spracovanie podľa historických prameňov. Uvedené údaje sa vzťahujú predovšetkým na územie dnešnej Tatranskej Lomnice, nie na vlastníctvo celého pohoria Vysokých Tatier.

Historické údaje v článku vychádzajú z dejín publikovaných mestom Vysoké Tatry, historického spracovania Nostalgické Tatry a materiálov Pamiatkového úradu SR.